V septembri sme sa zúčastnili prvej online bezodpadovej konferencie na Slovensku – Slovakia Going Zero Waste 2020. Dozvedeli sme sa množstvo pozitívnych, ale aj alarmujúcich informácií.
To najzaujímavejšie z konferencie Vám chceme sprostredkovať na našom blogu – krátkymi článkami či reportmi z prednášok a diskusií. 🙂
Enormný konzum (nadspotreba) je totiž dnes už takmer prirodzenou súčasťou našich životov.
Richard Sťahel – filozof, ktorý sa zaoberá aj otázkami o environmentálnych problémoch – sa na konferencii predstavil s témou: sloboda konzumu nie je naše základné ľudské právo.
Pán Sťahel sa opiera o vysvetlenie pojmu sloboda, ktoré je zapísané v Deklarácii práv človeka a občana (1789):
“Sloboda spočíva v možnosti robiť všetko to, čo neškodí druhému.”
Na slobodu sa odvoláva väčšina demokratických systémov. No má sloboda aj nejaké hranice?
Možno sa pýtate, aký má toto súvis s bezodpadovým spôsobom života?
Odpoveď je v tom, že každý človek na svete by mal mať rovnaké práva – to sa týka napríklad aj práv na zdravé a nezávadné životné prostredie.
Pán Sťahel to vysvetľuje takto: “Rozdiel medzi právom a privilégiom spočíva v tom, či rovnaké práva priznáme všetkým alebo len niektorých členom spoločnosti. Ak majú iba niektorí ľudia prístup k niektorým právam, znamená to, že žijeme v situácii, ktorá niektorým ľuďom dáva privilégiá.” Privilégiá, ktoré niektorým členom spoločnosti umožňujú žiť na úkor väčšiny ostatných.
Všetci ľudia majú mať rovnaké práva ako ostatní – aj Ind, Filipínčan alebo Afričan by mal mať rovnaké právo cestovať, spotrebovávať, mať prístup k pitnej vode – pretože žijeme v globálnej spoločnosti. Na druhej strane, ak by to tak bolo, naša planéta by už dávno skolabovala.
Kto by teda mal zmeniť štýl života a do rozumnej miery sa uskromniť?
Zdroj foto: Free-Photos z Pixabay
Pádom komunizmu sa rozvinula “celosvetová sloboda” – aj sloboda podnikania, kde sa súkromné záujmy jednotlivca už kládli nad záujmy spoločnosti. Prijali sme, že prevážať tovary cez celý svet je normálne. Dôsledkom toho bolo aj to, že polovica všetkého uhlíka v atmosfére bola vypustená za posledných 30 rokov.
Zaujímavý je aj pohľad do histórie, ktorý pán Sťahel v prezentácii ilustruje grafom. Zodpovednosť za zmenu klímy od čias priemyselnej revolúcie (1850) má podľa najnovšej štúdie zo 40% USA a z 28% EÚ. To znamená, že bohatá časť ľudstva – “severná pologuľa”- má na svedomí až 92% celkovej uhlíkovej stopy oproti chudobnej časti sveta – “južnej pologuli” (kde sa ale zároveň nachádzajú najľudnatejšie krajiny sveta).
Dôležitý súhrn nám prednášajúci poskytuje v tejto jednej vete: “Zhruba 20% svetovej populácie, ktorá je súčasťou toho globálneho severu žije na úkor 80% populácie sveta, ktorá žije na globálnom juhu.”
Ešte pre porovnanie nám ukazuje graf nadácie Oxfam, ktorý ukazuje, že v rokoch 1990-2015 vytvorilo 1% najbohatších ľudí až 2x viac emisií ako celá chudobná polovica planéty (južná pologuľa). Platí, že čím je vyššia životná úroveň, tým je vyššia spotreba a teda aj uhlíková stopa.
Uhlíková stopa súvisí aj s prevážaním a spotrebovávaním tovarov – väčšina toho, čo sa vyrobí v Pakistane, Indii či Číne sa nespotrebuje tam, ale privezie sa to do USA, Európy a Austrálie. Čiže aj prepravné emisie sa zarátavajú do celkovej uhlíkovej stopy krajiny. Ale do ceny produktu ani vo výpočte efektivity pre výrobu nie sú zarátané tie environmentálne náklady napríklad na prepravu tovaru z Číny do Európy – “účet za nezaplatené emisie” sa nám teraz vracia v podobe klimatickej krízy.
Zdroj foto: Foto-Rabe z Pixabay
A čo my, Slováci?
Aj my sme súčasťou tej časti sveta, ktorá vytvorila obrovský environmentálny dlh, ktorý sa naozaj prejavuje klimatickými extrémami v niektorých častiach sveta.
Ekologická stopa Slovákov je cca 2,6 planéty. “To znamená, že ak by mal každý takú životnú úroveň ako Slovensko, tak by sme potrebovali zdroje z 2,6 planéty na to, aby ľudia na celom svete mohli žiť tak, ako na Slovensku.”
Priemerný obyvateľ SR vyprodukuje ročne 5,66 tony CO2. No na to, aby sme udržali globálne otepľovanie pod 1,5 stupňom Celzia (k čomu sme sa zaviazali v Parížskej klimatickej dohode), by mala byť produkcia na obyvateľa iba 2 tony za rok…
Pán Sťahel konštatuje, že naša spotreba narazila na limity planéty. Svojou (nad)spotrebou škodíme tým druhým. Môžeme mať všetko, čo nám len napadne. Človek svojím konaním systematicky ničí environmentálne podmienky na prežitie.
Klimatické zmeny už teraz najviac dopadajú na tých, ktorí k nim prispeli najmenej. Na južnej (ale sčasti už aj na severnej) pologuli sa neustále dejú problémy ako požiare, rozširovanie púští, nedostatok pitnej vody, hlad z neúrody, rastúca hladina morí…
A klimatické zmeny ovplyvňujú už dnešnú generáciu, nehovoriac o budúcej. Či už priamo – zmena podnebia, iný spôsob života, nové typy chorôb, hospodárenie s vodou alebo nepriamo – miliardy utečencov z tropického a subtropického pásma (v týchto oblastiach sa už v priebehu niekoľkých desaťročí nebude dať žiť).
Zdroj foto: artistlike z Pixabay
Nemecký filozof Jurgen Habermas píše: “Ľudia sa učia iba z katastrof.” Pán Sťahel na základe tohto výroku pripúšťa, že ľudia sú ešte aj v súčasnej situácii ľahostajní a nepočúvajú predpovede o dopadoch klimatickej zmeny. Preto je podľa neho dosť možné, že nás čaká klimatická katastrofa s obeťami 4-6 miliárd ľudí.
Na záver nám odporúča veci, ktoré môžeme začať robiť hneď my osobne na zmiernenie klimatickej krízy – zmeniť návyky pri nákupoch a cestovaní (osobná rovina) a dostať tému klimatickej krízy do oblasti verejnej diskusie, volať po zmene (napr. pri voľbách), prejavovať svoj názor verejne (politická rovina).
Zdroj: Slovakia Going Zero Waste 2020 - prednáška: Richard Sťahel - Sloboda konzumu nie je naše základné ľudské právo Voľná interpretácia: Darina Poláčková
